História urbariátov

Dnes používaný výraz urbariát pochádza z latinského výrazu urbarium – mestská pozemková kniha. V súčasnosti týmto pojmom označujeme pozemkové podielové spoločenstvo vlastníkov lesných pozemkov, trvalých trávnatých pozemkov, rybníkov a jeho základy môžeme nájsť v tzv. urbároch.

Najstaršie urbáre na Slovensku pochádzajú z 15. storočia.

Urbárom sa nazývala kniha, do ktorej sa zapisoval súpis pôdy na panstve šľachtica.

Pôda, ktorú vlastnila šľachta, zemepáni sa rozdeľovala na dva druhy:

  • panskú (dominikál), jej obrábanie zabezpečoval zemepán prostredníctvom poddaných;
  • urbársku (rustikál), ktorá síce patrila tiež zemepánovi, ale bola poddaným daná do užívania bez právneho nároku na túto pôdu, ale so záväzkami plniť si urbárske povinnosti voči majiteľovi pôdy – odvádzať zemepánovi dane, poplatky formou peňazí, práce alebo naturálií.

Urbáre vznikali najprv z iniciatívy majiteľov panstiev a evidovali aj platby a dávky poddaných, ktorí hospodárili na poddanských usadlostiach na panstve, voči majiteľovi panstva.

Keďže vzťahy medzi majiteľom panstva a poddanými boli v rôznych obciach rozdielne, vtedajšia panovníčka Mária Terézia na sneme v roku 1764–1765 vystúpila s návrhom, aby v zmysle už zabudnutého zákona z roku 1723 sa postavenie poddaných všade upravilo urbármi, pričom si vyhradzovala právo hlavného dozoru pri ich schvaľovaní.

Základnou črtou tereziánskej urbariálnej reformy bol úmysel uviesť dávky a povinnosti poddaných voči zemepánovi do určitého pomeru s rozsahom pôdy, ktorú mal poddaný v užívaní. Urbár súčasne stanovil maximálne hranice feudálnej renty. Poddanské dávky a povinnosti sa určili jednotne pre celú krajinu. Pôda, ktorú poddaní využívali, sa v urbári delila na tzv. intravilán, “domový grunt”, a extravilán, “chotárny grunt”, teda polia a lúky.

Jednotné urbáre sa zaviedli r. 1767 urbárskou reguláciou Márie Terézie. Táto regulácia  mala zistiť skutočný stavu vlastníctva a kvality pôdy v jednotlivých obciach, zabezpečiť  stabilné postavenie poddaných, odvádzanie poplatkov a obmedziť svojvôľu zemepánov. Výška poddanských povinností voči zemepánom závisela od veľkosti poddanských usadlostí a ich zlomkov, ktoré boli v urbári zachytené. Poddaní sa nazývali odvtedy urbárski poddaní alebo urbárnici, pôda, na ktorej hospodárili, urbárska pôda.

Základom urbáru bola hospodárska usadlosť, ktorej rozsah bol presne určený pre každú obec podľa plochy urbárskej (rustikálnej) pôdy, pričom sa zohľadňoval počet hospodáriacich rodín. Usadlosť mala časti v intraviláne (dom, dvor a záhrada, záhumnie v dedine) a v extraviláne (role a lúky).

Podľa rozsahu urbárskeho podielu sa rozlišoval urbársky majetok:

  1. Usadlosť (lat. sessia) – majetok pozostával (okrem domu) z intravilánu (dvor, záhrada a záhumnie – vo výmere 1 jutra = 0,575 ha) a extravilánu. Extravilán tvorili polia (role), výmera ktorých sa menila podľa bonity pôdy a mohla byť pre rôzne obce iná. Urbárska regulácia určila, že poddanská usadlosť má mať napr. výmeru 19-25 jutár polí. Pre užívateľa tohto majetku sa v matrikách uvádza zamestnanie colonus – latinsky, telkes – maďarsky).
  2. Želiarsky majetok – pozostával len z intravilánu (dom v intraviláne a najnutnejšie vedľajšie staveniská alebo bez domu), prípadne menšieho extravilánu, ktorý nedosahoval minimálnu mieru extravilánu (1/8 sessie – usadlosti). Pre užívateľa tohto majetku sa v matrikách uvádza zamestnanie inquilinus – latinsky, zsellér – maďarsky.

V urbári bolo stanovené, že poddaný (sedliak, roľník), ktorý hospodáril na usadlosti, musel na panskej pôde odrobiť 52 dní so záprahom, alebo 104 dní ručne. Tí, ktorí hospodárili na 1/2 usadlosti, 1/4, 1/8 robotovali alebo platili  úmerne menej.

Želiari ako najchudobnejšia vrstva poddaných ľudí, vlastnili menej ako 1/8 sedliackej usadlosti alebo vôbec nemali pôdu. Želiari s vlastným domom odvádzali ročne zemepánovi 1 zlatý domovej dane a 18 dní ručnej práce a želiari bez vlastného domu odvádzali len 12 dní ručnej práce do roka.

Na pastviny a lesy patrilo spoločné užívacie právo celej poddanskej obci. Tie sa nedelili, boli urbárnikom pridelené do spoločného, teda pomerného (nie individuálneho) užívania.

Každá hospodáriaca rodina užívala pozemok (pole, roľu) v každom hone (lokalite).

V roku 1848 bol zákonom zrušený poddanský (čiže urbársky) pomer tým, že štát pre urbárníkov vykúpil nimi užívané pozemky a zemepán bol odškodnený formou štátnych dlhopisov.

Urbársky patent z r. 1853 zrušil dovtedajší urbársky pomer. Užívateľov pôdy vyhlásil za jej vlastníkov a určil podmienky vydeľovania bývalých urbárskych úžitkov zo zemepanských majetkov. Zákon z r. 1871 určoval rozlohu lesov a pasienkov pripadajúcich na jednu usadlosť. Vlastníci pridelenej pôdy zakladali na princípe spoluvlastníctva takzvané spolky bývalých urbarialistov, ktoré fungovali až do polovice 20. storočia.

Potreba zákonne ošetriť tento druh vlastníctva vyústila do prijatia uhorských zákonných článkov č. XIX/1898 a X/1913, ktoré upravovali zásady hospodárenia a štátnej správy spoločne užívaných lesov, hôľ a pasienkov. Podľa týchto zákonných noriem prakticky prebiehala činnosť týchto spoločenstiev aj v časoch ČSR a vojnového Slovenského štátu a to až do konca 50.rokov 20.storočia, kedy boli tieto spoločenstvá zrušené a ich lesy prešli do užívania Štátnych lesov a pasienky do vlastníctva vznikajúcich JRD.

Po roku 1989 bola činnosť týchto spoločenstiev obnovená aj napriek tomu, že neexistoval špeciálny zákon upravujúci ich postavenie, čo si vynútilo prijatie zákona č.181/1995 Z.z o pozemkových spoločenstvách, ktorý umožnil vznik, a hospodársku činnosť pozemkových spoločenstiev pri rešpektovaní základnej podmienky, ktorou je existencia spoločnej nedeliteľnej nehnuteľnosti. Neskôr bol tento zákon nahradený zákonom č.97/2013 Z.z.